Je piatok, som vo fitku, slniečko svieti a je mi dobre. Medzi sériami kontrolujem zoznamku a zrazu tam zbadám niečo, čo sa mi páči. Už z fotiek to síce napovedá, že je to chodiaci problém, ale môj chtíč po peknej žene na rande je dnes silnejší než zdravý rozum. Rozkliknem profil, kde vidím Instagram s príznačným menom - drzpicu. Predpokladaný blížiaci sa problém násobím dvoma a už o chvíľu na to reagujem na jej storku. Odpísala hneď… 3-4 správy a mali sme dohodnuté spoločné kúpanie na kúpalisku. Vravím si super.
Došiel som domov, nachystal sa a vyrazil po ňu. Aby to nebolo úplne ľahké, baba bola z Krupiny, vyrazil som teda za ňou. Hodinka cesty, ale nevadí, veď je pekne vonku a celkom sa teším. Dorazím na miesto a píšem jej, že môže ísť dolu. Napísala, že už ide, a bolo z toho ďaľších 15minút…nič čo by človek pri žene bežne nezažil, čiže pohoda. Čakám, čakám a zrazu v diaľke zazriem niečo čo sa valí neúprosným krokom smerom ku mne. Mala tetovania, aj čierne vlasy sedeli, no určite to nebolo to, čo som videl na internete. Ani jej lacná verzia z wishu z Číny, ale niečo ako pokazená Matrioška kde na internete vidíte najmenšiu verziu a v realite dostanete najväčšiu a ešte aj pekne rozbitú a poškodenú. Proste peklo a poriadne. Nevedel som, či sa mám ísť zoznámiť, alebo ujsť… a tak som len ostal stáť s letmým pozdravom smerom k nej. Využila šancu a priblížila sa bližšie k spolujazdcovým dverám a keď ich začal otvárať vedel som, že som v riti a veľmi už neujdem ak tam nechcem nechať auto ako prijateľnú stratu tohto výletu.
Poučenie čo z toho plynie: nebyť prílišný gentleman, čo čaká na ženu zo zoznamky pred autom aby sa v reále zoznámil, ale radšej byť za neohrabané hovado, čo čaká v naštartovanom aute. Ako kuriér keď vám donesie iný balík. Neprevezmete ho, nezaplatíte ho a proste idete preč, lebo toto už rozmerovo nesedí tomu čo ste si objednali aj keď to bolo doručené smerom k Vám.
No nič… už bola v aute a ja som si začal uvedomovať, že z toho pomaly prestáva byť cesta von. Volala sa Diana. S tým menom sa mi spája môj prvý detský vzťah, kde baba vyzerala dobre (vtedy), alebo princezná Diana, ktorá tiež vlastne vyzerala dobre a ešte bola aj princezná. Toto čudo však nebolo pekné a ani princezná. Volajme ju teda Dia… aj keď to zas evokuje gréckeho boha… jebať, volajme ju s prihliadnutím na slušnosť - Čudo. Čudo chcelo ísť ešte niekam zobrať peniaze a mne ako prvé napadla herňa, ťažko povedať prečo. Vyrazili sme teda kúsok odtiaľ, vystúpila dobre, že nie za jazdy, lebo že má v piči, ako zaparkujem, nech to dám vraj "na kokota" a za toho som už dnes bol, takže to bolo vo výsledku úplne jedno.
Keď opustila priestor auta, začal som sa pohrávať s myšlienkou, aký veľký zmrd by som bol, ak by som jej tú tašku iba vyhodil von z dverí, zaradil Rko a vycúval z tejto kokotiny ešte kým je čas. Pri mojom premýšľaní o tejto morálnej dileme, o tom, že som síce už kokot, ale či chcem byť až hnusný kokot a či by som ním nebol až vtedy keby odídem aj s tou jej taškou ma prerušilo otvorenie dverí a jemné zatrasenie autom po tom, ako si ten korpulus nasadol nazad do auta. Na otázku, či si bola po peniaze v práci, som dostal odpoveď len či mi jebe, že veď bola „zobrať od materi“. Spomenul som si na doobedie tohto dňa, keď som dotyčnú ešte vo virtuálnej podobe s fotkou asi jej niekdajšej slávy, photoshopu a filtrov, vyhodnotil za jasný problém, vynásobený dvoma po tom, čo som zbadal jej trefný Instagram „drz_picu“. Momentálne som znovu násobil dvoma. Ľudia, čo sa takto bez štipky úcty vyjadrujú o svojich stvoriteľoch s tým, že ešte od nich idú brať lóve, sú u mňa bezpečne uskladnení v škatuľke s nápisom „jebnutí“, aj keď som z tých ľudí, čo si škatuľkovanie ostatných veľmi nejde, táto je ozaj potrebná.
Nevadí, vyrazili sme, no slečna potrebovala ísť ešte na pumpu. Zastavil som, vystúpila a popri premýšľaní nad tým, či mi Boh práve dal druhú šancu ujsť a zabudnúť na tento výlet, mi zase vŕtalo v hlave to, že si tam nechala celú tašku. Smola. Šance som sa nechopil a čudo bolo opäť nazad v aute. Nevedel som, čo si išla kúpiť, ale šampus som naozaj nečakal. Určite tu nebol dôvod na oslavu. Jedine, že by mi ho tam nechala, vystúpila si a zavrela za sebou dvere. No to sa nestalo. Navyše šampus nie je najpraktickejší nápoj na cesty vzhľadom na jeho otvorenie a šumivosť… ešte k tomu s umelými 15 cm nechtami. Vôbec by som sa nedivil, keby ich používa na napichovanie kuracích nugetiek v Mekáči, ale to je vedľajšie...
Po mojej otázke, na ktoré kúpalisko teda ideme, bola značne nerozhodná, no nakoniec vybrala Levice. Vravím si dobre, dnes to bude strach a hnus v Leviciach… aj také píše život. Bola to trištvrte hodina tam, ju bolel zub a bola (asi) z toho značne podráždená. Spýtal som sa, či považuje za dobrý nápad otvárať ten vyhrkaný šampus takto za jazdy, odvrkla, že áno, že má prax, a pár sekúnd na to som už len počul výstre a videl vrchnák čo letí smerom niekam ku zadným sedačkám. Samozrejme, začal peniť a rovno na ňu. Toto bolo jediné pozitívum jej telesnej konštrukcie a objemu, že stekajúci šampus mal dosť priestoru na to stekať po nej ako keby v skutočnosti došla žena, čo som čakal, a mal ten šampus na mojej vytepovanej sedačke. Teda, keby to vtedy môžem vymeniť, kľudne by som mal vtedy tú sedačku aj od hovna, ak by došlo to čo som čakal.
Cestou sme mali nejaký smalltalk ako o tom čo robí (áno, tipol som správne, bola to herňa) a na počudovanie sme sa celkom zhodli v hudobnom štýle toho, čo sa nám páči, takže sme to nemuseli preháňať s prílišnou komunikáciou. Niečo mi zašomrala, že inak je riadne ukecaná a že sa jej huba nezastaví… "ale teraz ten zub… a …zubár je kokot a este aj na dovolenke hajzlel a ..." neviem, vypol som. Vôbec mi to neprekážalo, len som sa miestami v duchu a občas aj nahlas zasmial, čo som si to zase spravil. Keď sa spýtala prečo sa smejem, tak som povedal, že veď na živote.
Došli sme na kúpalisko. Kúpalisko nepôsobilo nič moc, ale v porovnaní s tým, čo som mal vedľa seba a že ja som už dnes za kokota, bolo vlastne dosť super. Čudo sa ma pýta, akej farby mám plavky, či budeme k sebe “matchovať.” Vravím, že mám čierne plavky, a v zápätí ma dobehla predstava, že toto ešte dnes nebude to najhoršie, čo som videl, ale že uvidím toho ešte aj verziu v plavkách. Hovorí mi, že super, že má tiež čierne, a ja len v duchu dúfam, že to bude 120-litr…250-litrové vrece na smeti, čo iba prerazí nohami, a do ušiek si vloží tie pokerované laby, čo nazvala rukami.
Vyliezam z prezliekárne. Jasné, že som sa mýlil. Plavky boli síce pekné, len nie na nej. Strih bol zaujímavý, ale v jej prípade nie tým pozitívnym smerom. Pohol som sa smerom k nej, ale dodržiaval vždy bezpečnú vzdialenosť, aby som sa mohol vyhnúť prípadnej kolízii pri strete s ostatnými pohľadmi ľudí navôkol. Vravím si, ako dobre, že som tak ďaleko od domova a znižujem tým dostatočne dosť šancu na to, že by ma tu niekto mohol spoznať. Pozerám na bufet plný ľudí a bufet pozerá na nás… super. Uvedomím si, že vlastne ani nemám cash, ale keď sa pozriem na teleso pred sebou, zisťujem, že vlastne vôbec nemám chuť do jedla, keď tak dať nejaké von. Možno sa aspoň opiť, menej vnímať, ale som tu autom a stále je to prílišná strata ho tu nechať. Čudo dojde k lehátkam, hodí na ne veci a už sa to jebe do bazéna aby ho vytopila. Ja ostávam stále v bezpečnej vzdialenosti.
Mažem na seba opaľovák a zostávam tak v "safe zone" od lochnesky v bazéne. Začala po mne kývať a nervózne kričať smerom ku mne, že hádam dojdem za ňou do bazéna. Tvárim sa, že nepočujem a nevidím… slnečné okuliare vedia veci zachrániť v takýchto situáciách. Keď s tým pokračovala tak dlho, až si okolie všimlo, že kýva a kričí vlastne na mňa, usúdil som, že už nemá cenu ďalej toto blížiace sa utrpenie naťahovať, a nebojácne som vykročil smerom k nej.
Vliezol som do bazéna, na čo začala hneď pičovať, že je voda studená, bolí ju zub a že sa jej rozpadajú slnečné bríle a vypadávajú šrovníky. Okuliare vyzerali lacno a príšerne, no na druhej strane sa k nej hodili, keďže bola tiež vo svojej podstate aj navonok lacná a príšerná. Radšej som začal plávať na druhú stranu bazéna, kam doplávala za mnou a spýtala sa ma, či nemám so sebou aj niečo iné ako brko. Pri tom sa letmo usmiala a ja som sa prvýkrát bližšie na ňu zadíval a podľa chrupu hneď zbadal, čo jej chýba. Okrem fitka a rozumu chcela momentálne svoju bolesť rastúcej osmičky prebiť pikenkom. Povedal som jej, že to si ja nejdem a nemám to, na čo pohotovo reagovala, že veď predsa ani nepovedala, čo by chcela. Vysvetlil som, že je to nad slnko jasnejšie a že ak chce, tak nech si dá aspoň z toho brka, čo mám v škatuľke, že jej to stlmí bolesť.. Toho sa okamžite chytila a začala naliehať, nech si ideme dať, lebo ju z tej bolesti jebne.
Vyšli sme teda z vody a zašli smerom dozadu za bufety, zatiaľ čo mi čudo rozprávalo, že sem rada chodila kvôli tobogánom, ale že sa tu na ňom minule skoro zabila, keď dopadla do vody. Znovu mi len dokázala svoju sebestrednosť tým, že vôbec nemyslela na tých ľudí dole v bazéne, ktorí pri dopade museli utrpieť násobne viac, keď svojou mašinériou zvanou telo spôsobila prívalovú vlnu, ktorá sa tiahla až po Budapešť. Došli sme dozadu za bufet a zistil som, že nemám zapaľovač, čo som nervóznemu čudu vedľa mňa hneď komunikoval. Nasraná vybehla smerom k bufetu pýtať zapaľovač od slečny na požičanie, ktorá ho síce nemala, ale podľa jej kriku ho nechcela sviňa požičať… ja som zatiaľ narátal ďalších sedem ľudí, ktorí si všimli, že som tu s týmto individuom.
Nevadí, idem po zapaľovač k lehátkam, v hlave opäť s morálnou dilemou, či už utekám aj v plavkách preč von z tohto pekla, alebo ešte dám šancu tomu, že to brko to celé urýchli a ja ju tu nebudem musieť nechať napospas osudu iba v plavkách bez vecí. Môj morálny anjel vyhral a vrátil som sa. Začala znovu trepať tie klasiky o tom, ako ona má odfajčené a či je to dobrá tráva, lebo ona predtým išla vodné bonga… a bla bla bla. Stačili tri-štyri šluky a už som videl, že ju vyplo. Konečne ticho a jej vlastný svet.
Vrátili sme sa k lehátkam, čo nebola ani minúta, a už skonštatovala, či vlastne nejdeme preč, že veď ju bolí ten zub viac a viac a ani tráva jej nepomohla. Nesnažil som sa pripomenúť, že sme tu možno polhodinu aj s cestou a vyhodili tak 10 € za chviľkové omočenie v bazéne v spoločnosti čo nechceš, ale s nadšením ihneď súhlasil, že vlastne prečo nie. Odtiaľto to už nabralo celkom rýchly spád, prezliekli sme sa a zamierili smerom na parkovisko popri pokladni, kde pani toto hovádko čo sa jej nedokázalo ani pozdraviť, prepálila pohľadom. Tipujem, že ešte dodnes spomína na ten masaker prívalovou vlnou, čo tu v minulosti spôsobila, a čo sa sem opovážila vôbec dôjsť znovu. Nevadí, pozdravil som sa aj za ňu a s kľudom na duši si vydýchol, že niesom s ňou na očiach ďaľším ľuďom a zamieril k autu a naložil veci do kufra a vybral odtiaľ čo mi treba.
To už čudo sedelo rozbité v aute na sedačke so zatvorenými očami, že už chce byť doma, lebo sa jej tá bolesť stupňuje, že nech pustím hudbu ja a rýchlo ideme. V aute si nikdy nepúšťam rádio, no teraz ma to normálne tešilo. Užíval som si jazdu, smial sa v duchu na tom, čo toto bol za ojeb a výlet, a pozeral na zostávajúci čas do cieľa, kedy budem pokračovať už v bezpečí sám bez tejto spoločnosti. Celú cestu naspäť našťastie predriemala, zobudil som ju až keď sme sa blížili k jej baráku. Keď som jej zastal a vyvalila sa z auta von, vysypali sa za ňou nejaké drobáky, na čo začala nadávať, že ich jebe. S úsmevom som jej zakýval na donevidenia, nech sa dá dokopy. A išiel som sa dať dokopy aj ja s vedomím, že bolo síce fajn, sranda, ale nabudúce by to mohlo byť lepšie.
A poučenie...pýtať aktuálnu fotku pred stretnutím, že keď už potom dojde stelesnená tupota, nech sa dá na ňu aspoň pozerať.
Comments